Stratená múza

Napsal Sora-nee (») 27. 2. v kategorii Jednodielne, přečteno: 176×

Tak a je to tu... trvalo mi to hrozne dlho, no nakoniec som to dopísala. 

Takže ježibabka, chcem sa ti odvďačiť za tvoju nehoráznu podporu, príbehy, úchylné večerné konverzácie o Aizenovi a jeho rohlíku, a samozrejme, v neposlednom rade strašenie v podobe zombie Yamíka... tvoje písanie mi zakaždým robí neuveriteľnú radosť. No a vec, ktorá ma prinútila napísať tento príbeh, bola práve poviedka Poznám ťa, poznáš ma... (samozrejme okrem toho faktu, že si ma o to požiadala, že?) bolo to pre mňa to najkrajšie, čo som kedy  čítala... ďakujem.

Venované Noe.

Stratená múza

Sylphy prestala písať. Ťažko si povzdychla a zaklonila hlavu, ktorú jej podopieralo operadlo stoličky.

„Ja sa na to môžem zvysoka vykašľať,“ zamrmlala a začala hypnotizovať strop jej izby.

„Nič normálne mi nemôže napadnúť!“

Ešte chvíľu tak zotrvala, až sa napokon od odlepila stoličky a hodila svoj rukopis do koša. Iné

využitie preň nemala.

Pretrela si unavene oči a pobrala sa do kuchyne, kde si pripravila bylinkový čaj. Chvíľku iba

bezmyšlienkovite pozerala von oknom, až si napokon odchlipla a zavrela oči. Potrebovala niečo...

hocičo, čo by jej umožnilo znova písať, no čím viac nad tým premýšľala, tým viac bola sklamaná.

V hlave mala chaos.

Vzdychla a umyla po sebe odrazu prázdny hrnček, ktorý zvierala v dlaniach.

Vedela, že nútiť sa k tomu nemá cenu, preto sa k príbehu viac nevrátila.

„Ahoj, Sylphy!“ zvolala zvesela Jenny. „Už si sa vrátila zo školy?“

„Vyzerám snáď ako duch?“

„Pravdu? Tak trocha... stalo sa niečo?“ Jenny si ju premerala ustráchaným pohľadom.

„Ale nič...“ zamumlala čiernovláska a odvrátila zrak.

„Vyklop to.“

„Veď vravím, že nič! Iba sa mi nedarí.“

„Tak predsa!“

Sylphy si utrápene povzdychla.

„Len mi povedz, prečo vlastne píšeš?“ opýtala sa po hodnej chvíli ticha Jenny. Čiernovláska na ňu

začudovane pozrela.

„Ako vieš, že ide o písanie?“

„To je jedno. Jednoducho odpovedz. Prečo píšeš?“

„Prečo... píšem? Nuž... zrejme preto, aby som mala na čo spomínať, na to, aby som dokázala zo

seba dostať emócie. A v tejto chvíli aj preto, aby som sa odvďačila jednej konkrétnej osobe. No

problém je v tom, že nič, čo napíšem, nie je dosť dobré!“

„Už to tak raz býva, že keď robíš niečo, čo nebude určené pre teba, nemáš istotu, či sa to bude

danej osobe páčiť,“ pousmiala sa.

„Tak to ale nie je... ja už ani neviem napísať niečo, čo by sa páčilo mne samej...“

„Niekedy potrebuješ iba ten správny impulz a príbeh sa píše sám.“

„Čo ty o tom vieš?!“ vyprskla naštvane čiernovláska, no skoro ihneď sa zarazila a zhrozene na

sestru vypúlila oči. Následne si mierne odkašľala a sklopila zrak „Prepáč. Ja som... nechcela. Určite si

mala dôvod, prečo si to povedala.“

Jenny sa potichu zachechtala.

„V pohode. Moje mudrovanie môže občas liezť pekne na nervy...“

Sylphy sa zapýrila. „To zas nie... len ma rozhodila moja neschopnosť.“

„No áno, spisovateľský blok vie byť niekedy pekne otravný,“ pousmiala sa mierne Jenny.

„A znova tak hovoríš... akoby si to už zažila.“

„Veď aj.“

„Snáď mi nechceš povedať, že tiež vymýšľaš príbehy.“

„Nie. Ale kedysi som ich písala.“

„To ako vážne?“

Jenny prikývla. „Vážne. Obdobie, keď mi nič nevie napadnúť, je mi dosť známe. A aj

nespokojnosť s vlastnou tvorbou mi nie je cudzia-“

„Dáš mi voľačo prečítať?“ Sylphy veselo zažiarili oči a od nadšenia až zabudla na pár sekúnd

dýchať.

„Neviem, či ich dokážem nájsť, ale ak ťa to tak veľmi poteší pokúsim sa o to. Predsa len, stratená

múza sa dá nájsť v čítaní príbehov iných...“

Sylphy sa na Jenny vďačne usmiala a následne sa na ňu nadšene zavesila.

„Ďakujem...!“

„Zatiaľ ešte nie je začo,“ zasmiala sa Jenny, a keď ju Sylphy konečne pustila, zaviedla ju do svojej

izby a tam vyhádzala zo svojej skrine hory a veľhory papierov.

„Sú to moje poznámky a písomky zo strednej. No medzi nimi by mali byť aj nejaké zväzky s

poviedkami a inými príbehmi. Ak sa do toho pustíme spolu, je tu väčšia šanca, že niečo nájdeme,“

riekla. Sylphy sa sklonila ku kope papierov a začala sa v nich prehrabávať. Zabralo to viac času, ako si

myslela, no výsledok stál za to.

Po polhodine už v rukách zvierala niekoľko plne zapísaných papierov s príjemne sa čítajúcim

rukopisom.

„Daj mi potom vedieť, o čom to bolo. Absolútne si už nepamätám, čo som vlastne zvykla písať,“

zasmiala sa Jenny a odišla von niečo zariadiť.

Sylphy sa spokojne usalašila na svojej posteli a začala čítať prvý príbeh.

I.

Pre každého elfa raz príde deň, keď sa postaví pred Radu a bude musieť obhájiť svoje schopnosti

v boji. Táto tradícia ale siaha ešte ďalej, ako si podaktorí z vás môžu myslieť...

Celú krajinu kedysi sužovala vojna a preto bol národ bielych elfov nútený posielať, do boja proti

temným, bojovníkov príliš mladých na zasvätenie do boja a tajomstiev tohto sveta. Mnoho mladých

elfov počas týchto vojen zomrelo. No na počesť padlých, sa skúšky zachovali dodnes, hoci žiadna

vojna nehrozí – už dávno bol podpísaný mier medzi temnými a bielymi.

Skúška, ktorá určovala, či je elf pripravený nosiť svoje nové meno sa zachovala až dodnes. Je to

prejav toho, že už sme dospeli, a sme pripravený ochraňovať prírodu, svojich blízkych.

Pre mňa tento deň nadišiel dneska...

„Haha! Ja už mám tú ceremóniu za sebou!“ Vyplazovala mi jazyk Lien. Zaškerila som sa a tiež som

jej vyplazila jazyk.

„To ale neznamená, že si odo mňa silnejšia, moja drahá Lein.“ Nahodila som nevinný úsmev.

Vedela som, že prehodenie tých dvoch hlások neznáša. Lien sa zatvárila tak, akoby práve zjedla citrón.

„Povedala som ti, aby si ma tak nevolala, Lendur.“ Pri poslednom slove sa jej na tvári opäť rozlial

škodoradostný úsmev. Zavrčala som... nenávidím túto prezývku.

„Okrem toho,“ pokračovala ďalej vo svojom monológu, „som silnejšia, ako ty a tvoje rečnenie na

tom nič nezmení.“

„Ty...“ začala som, no to už nás zastavil v ďalšej hádke náš otec.

„Tak a dosť. Správajte sa voči sebe s úctou... je nemysliteľné, aby sa dve sestry medzi sebou

neustále hašterili.“ Prepálil nás pohľadom a obe sme sa zrazu cítili byť malé a bezbranné.

„Prepáčte,“ riekli sme obe previnilo a dúfali, že sa na nás už prestane pozerať takým spôsobom.

Nemala som rada ten pohľad. Donútil ma sa cítiť previnilo aj za niečo, čo som neurobila.

„Dobre.“ Napätie v jeho pleciach povolilo a obrátil sa nám chrbtom. „Nezabúdajte, že koho meno

nosíte... správajte sa tak, aby bola vaša rodina na vás hrdá.“

„Áno, pane.“

„A Syriel?“ vyslovil moje meno a ja som sa v tej chvíli vznešene narovnala.

„Áno?“

„Snaž sa, nech môžem byť na teba právom hrdý.“

„Áno,“ riekla som a usmiala sa, hoci som sa cítila, akoby som mala každú chvíľu zvracať. Prečo

len každý do mňa vkladá toľko nádeje?

Bojím sa... veľmi sa bojím, že ich všetkých sklamem...

„Nai tielyer nauvar laiquë ar Lauria.“ Otcov spevavý hlas mi pohladil dušu a dodal mi na pár

sekúnd odvahy. Keď sa však spolu so sestrou vytratili z malej miestnosti, opustila ma všetka nádej.

...

„Syriel z rodu Maear, predstúp!“ Halou sa rozľahol mocný hlas kancelára. V hrudi mi srdce vyľakane

poskočilo a začalo búchať ešte rýchlejšie, ako predtým. I keď som si nebola celkom istá, či to bolo

vôbec možné.

So zovretým žalúdkom som vystúpila zo svojho terajšieho útočiska – z tieňa jedného z dvoch

pilierov, ktorý honosne stál pri obrovských vchodových dverách.

Nasucho som preglgla. Chcela som prehltnúť ťažkú guču, ktorá sa mi v hrdle vytvorila od

momentu, ako ma opustil otec so sestrou, no márne. Dokonca som mala pocit, že ešte o niečo narástla.

Nemohla som kvôli nej poriadne dýchať.

Keď sa kancelár znova ozval, prešiel mi telom nepríjemný chlad.

„Tak, Syriel z rodu Maear, predveď nám svoje schopnosti...“ Pohľadom som skúmala tváre za

slávnostným stolom na vyvýšenine.

Väčšinu poroty tvorili staršinovia, no našli sa aj dvaja len o pár rokov starší, ako som bola ja.

Všetci však mali na tvári nepreniknuteľnú masku pokoja a zrak mali zabodnutý do mňa.

Už keď som počula zadanie úlohy, ktorú som mala splniť, bolo mi jasné, že umriem... kiež by som

sa vtedy nemýlila.

Ten pocit, ako na mňa moja milovaná rodina sklamane hľadela, a keď ma Rada, za to, čo som

spôsobila, vyhnala preč z kráľovstva bielych elfov, bol omnoho horší, akoby som mala byť mŕtva...

Kapucňu svojho plášťa som si stiahla ešte nižšie do tváre a objala sa rukami. Bola mi pekelná zima,

no ja to vydržím. A ak nie, tak ešte lepšie...

Zrazu som zaregistrovala po mojej pravici rýchly pohyb. Okamžite som sa dotkla rukoväti svojej

zbrane a čakala som. Keď sa však dlho nič nestalo, uvoľnila som sa a otočila sa naspäť k ceste. To

som ale skoro dostala infarkt.

Predo mnou totiž stála nejaká postava a spod čiernej kapucne jej bolo vidieť iba mŕtvolne bledé

pery. Pokúšala som sa upokojiť svoje zbesilo bijúce srdce, no márne.

„Pomôžem Vám?“ opýtala som sa nepríjemne piskľavým hlasom a zakašľala.

Postava zakrútila záporne hlavou.

„A čo ty?“

Ja? Striasla som sa od nepríjemného pocitu, ktorý vo mne jeho hlas vyvolal.

„Ďakujem, ale nie,“ vyslovila som a pomaly sa pohla dopredu. Keď som okolo neho prechádzala,

pevne som v ruke zvierala rukoväť svojho meča, pripravená na obranu. No našťastie som nič také

nepotrebovala.

Neviem, kam som mala namierené. Ani to, čo by som mala robiť. Jedno som ale vedela jasne – do

kráľovstva sa vrátiť nemôžem. Preto som blúdila po lese a hľadala niečo, čo by mi povedalo, ako mám

žiť ďalej. Už som sa viac nechcela hrbiť a plakať za tým, čo som stratila. Už som viac nechcela

rozmýšľať nad sklamaním a bolesťou, ktoré som videla v maminej tvári. Chcela som iba na všetko

zabudnúť...

Zavrčanie. Rozhliadla som sa okolo seba a poodstúpila od miesta, odkiaľ som počula ten strašný

zvuk. So zarinčaním som vytiahla meč.

Útok bol rýchly. No ako sa mi sprvu darilo odrážať vlčie tesáky, na konci, keď som prebodla aj

posledného vlka zo svorky, sama som mala dieru v nohe a nemohla som sa poriadne hýbať.

Po lícach mi stekali horúce slzy a vzlyky, ktoré som sa snažila potláčať, si aj tak našli cestu, ako sa

predrať na povrch. Sánka sa mi nekontrolovateľne triasla a cez slzy som iba matne rozoznávala obrys

mojej znetvorenej nohy.

Vydávala som tichý piskľavý zvuk a snažila sa upokojiť. Čím viac som sa však o to snažila, tým

viac som prepadávala panike.

Celá som sa triasla, vôbec som nevedela myslieť normálne. V hlave mi hučalo a pred očami mi

plávali temné škvrny. Bolesť som ani tak nevnímala, ako ten strach a beznádej. Ale práve vtedy, keď

som si myslela, že skolabujem, uvidela som, ako si niekto ku mne kľakol.

„Teraz už pomoc potrebuješ?“ opýtal sa ma hlboko posadený hlas a ja som začala sípavo dýchať.

Nemo, a ako v mrákotách som prikývla.

Nerozumela som tomu, čo povedal, no mala som akési nutkanie kývnuť hlavou. Na to, čo

nasledovalo neskôr, si nepamätám. Toto bolo posledné, na čo som si spomínala, než som sa zobudila

v niečej posteli a pociťovala som tupú bolesť v hlave (a v nohe tiež, len omnoho neznesiteľnejšiu).

Mala som strašne vyprahnuté v ústach. Preto som si nasucho oblizla pery, no cítila som sa potom ešte

horšie.

„Konečne si sa zobudila,“ započula som neďaleko seba a s trhnutím sa za hlasom otočila. To som si

ale privolala ešte neznesiteľnejšiu bolesť do nohy, a tým pádom aj do hlavy. Mimovoľne som

zaskučala a do očí sa mi nahrnuli slzy.

„Eh, mladá masochistka... čo myslíš, kto ti má tú ranu furt obväzovať? Na, napi sa.“ V mojom

zornom poli sa objavila priezračná voda v pohári a ja som ju chtiac-nechtiac chytila do rúk, a aj

napriek bolesti sa na lôžku posadila.

„Čo sa stalo?“ chcela som povedať, no vyschnuté hrdlo mi dovolilo akurát tak naprázdno otvoriť

ústa a znova ich zavrieť. Rýchlo som sa teda napila, načo mi zabehlo, a začala som kašľať.

„Nebesá! Daj sem tú vodu, lebo si vážne ublížiš,“ povedala rozladene žena a vytrhla mi pohár

z rúk.

„Prepáčte,“ vyjachtala som, keď som prestala kašľať. „Kde to som?“

„Na ošetrovni.“

„A-ako som sa sem dostala?“ Sklopila som zrak. Určite si o mne tá elfka myslí, že som úplný idiot.

Veď kto by aj nie, keby som sa v jednej minúte začala dusiť, otvorila si iba prednedávnom zacelenú

ranu, a ešte sa pýtala na také primitívne veci.

„Doniesol ťa sem Darei. A poviem ti, mala si pekelné šťastie... keby nebolo jeho, bola by si už

mŕtva,“ vyriekla zamračene elfka a odložila pohár na nočný stolík pri posteli.

Po chvíli ticha, ktoré nastalo, znova prehovorila.

„Povedz, čo robila biela tak ďaleko od jej kráľovstva?“

Stŕpla som. Biela... snáď-

„Dostala som sa na územie temných?“ pozrela som na ňu vystrašene. I keď ona nevyzerala vôbec

ako temná... mohli tu byť ďalší a podľa jej rozprávania, to tak aj vyznelo.

„Pri moriach! Dievča, ty si sa musela pekne tresnúť do hlavy. A čo myslíš, že kde si?"

Zamračila som sa.

„Prepáčte, ale zatiaľ som videla iba Vás a časť tejto izby. Akoby som mohla vedieť, kde to som!?“

Neviem, kde sa to vo mne zobralo, no odrazu som začala kričať a ignorovať, že som si tým spôsobila

iba väčšiu bolesť.

„Hneď je to lepšie,“ prikývla spokojne elfka a ja som na ňu nechápavo pozrela.

„Večer sa na teba ešte prídem pozrieť, tak si dovtedy oddýchni a pokús sa nedokaličiť úplne,“

povedala, otočila sa mi chrbtom a rýchlim krokom sa vybrala preč. Ešte hodnú chvíľu som nechápavo

hľadela na dvere, za ktorými zmizla, až som sa napokon znova pomaly a opatrne, aby som si spôsobila

čo najmenej bolesti, šuchla pod perinu.

Prečo som tam v lese nezomrela? Možno by to tak aj bolo lepšie... nemusela by som znova cítiť tie

pocity viny, ktoré cítim teraz. Sklamala som. Znova... zaslúžila by som si smrť.

Dlho som bola sama. Sama so svojimi myšlienkami. Nevedela som presne, ako dlho som tam len

tak ležala s pohľadom zapichnutým do steny, no po niekoľkých hodinách, som aj napriek

neustávajúcemu toku myšlienok a bolesti, zaspala.

Zobudila som sa až v noci na neznesiteľné šklbanie v nohe. No, keď som sa na ňu pozrela, vyzerala

byť taká ako predtým. Preto šklbanie razom aj utíchlo a nahradilo ho pravideľné pulzovanie. Opatrne

som nohu vytiahla spod paplónu, a dúfala, že jej trocha čerstvého vzduchu pomôže. Už len ten pohyb

mi však spôsobil, že mi bolesť vystrelila do celého tela.

Z pier mi unikol tichý ston a ja som sa prelomila v páse. Ostala som tak ešte chvìľu kým bolesť

neustúpila.

„Toto ma raz zabije,“ zašepkala som do ticha a preľaknuto sa rozhliadla, keď som začula aj

odpoveď.

„Keď si to prežila tam v lese, toto ťa už nezabije.“ Zrak mi padol na temnú postavu pri okne. Podľa

hlasu som vedela, že to bol ten temný chlapík, ktorého som stretla v lese.

„To vy ste ma vtedy zachránili?“ opýtala som sa neisto. Ten muž mi až nezdravo pripomínal tvora

z nejakej nočnej mory...

Najmä, keď na neho tak dopadal matný mesačný svit a všetko ostatné bolo zahalené v tieňoch.

„Prečo sa pýtaš?“

„Aby som sa Vám prípadne za to mohla poďakovať.“

„Nie. Pýtam sa, prečo ťa to napadlo?“

„Neviem, mám iba taký pocit," priznala som. "Po tom útoku si takmer na nič neviem spomenúť...“

„Hmm.“

„Tak?“ opýtala som sa po chvíli ticha.

„Čo?“

„To Vy ste ma zachránili?“

„A čo keď poviem, že nie?“

„Neuverím Vám.“

„Tak vidíš,“ zachechtal sa. A ja som sa taktiež pousmiala. Už mi neprišiel taký strašný.

„Ďakujem,“ zašepkala som do ticha, a keď som sa znova pozrela jeho smerom, už som ho nevidela.

Efektívne, pomyslela som si a na moje veľké počudovanie, som znova zaspala pokojným spánkom.

Zobudila som sa na tiché hlasy pri mojej posteli, no neodvážila som sa ani len pohnúť. Bola som ako

paralyzovaná.

„...čo vlastne od nej očakávaš? Pozri na ňu! Je to iba jedno nešikovné, smútiace dievča. Pomaly si

ublíži aj vodou v pohári! Nieto, aby sa začala oháňať mečom, božechráň... to by ju už nadobro

poznačilo...

Ale zas na druhú stranu, mohol by si ju prenechať mne. Na čistenie rán, zašívanie a zbieranie

byliniek nepotrebuje zvláštne schopnosti. Len sa zahľaď na jej dlane... sú pre tú prácu ako stvorené.

Myslím, že by z nej bola dobrá liečiteľka.“

„Ayana, nechajme túto diskusiu na neskôr. Stále to predsa záleží na jej rozhodnutí. Kroť svoj

temperament...“

Ayana si iba odfrkla a po ďalšej dávke ticha sa znova ozvala – „Prečo ju vlastne chceš učiť? Podľa

toho, čo som počula, ju napadla iba svorka vlkov a ani s nimi si nevedela poradiť. Ty nie si hlúpy,

Darei... tak prečo o ňu tak veľmi stojíš?“

Hlboký povzdych. „Nechajme to na neskôr.“

Závan vetra a zakliatie. „Do šľaka s tebou! Veď ty sa tomu nevyhneš...“

Keď odišla aj liečiteľka, iba ťažko som zadržiavala slzy. Áno, toto všetko som o sebe vedela, ale aj

tak je to bolestivejšie, keď to počujem aj z úst niekoho iného... som nemožná.

„Prečo plačeš?“ ozvalo sa blízko mňa a ja som si rýchlo utrela slzy, ktoré mi už stekali po tvári.

„Neplačem,“ potiahla som nosom sa skryla svoju tvár pod paplón.

Prečo som dopustila, aby ma niekto takto uvidel? Som naozaj neschopná.

„Máš pravdu, vôbec to tak nevyzerá,“ povedal pobavene temný a sadol si na stoličku pri mojej

posteli.

„Viem, že si počula náš rozhovor... viem aj to, že Ayana dokáže byť dosť nepríjemná. No

nechápem, prečo kvôli jej slovám plačeš... podľa toho, čo som počul, si o tebe myslí, že by si bola

schopná liečiteľka,“ povedal jemne Darei a ja som naňho (alebo skôr na jeho kapucňu) udivene

pozrela. Kde sa v ňom vzalo toľko nehy a súcitu? Vždy mi prišiel taký... neviem.

Bezcitný. Ale prečo by ma potom vôbec zachraňoval?

„Zlož si kapucňu,“ vyletelo zo mňa a následne som sa skoro od hanby prepadla pod zem. Čo mi to

napadlo!?

Aj on bol z mojej nečakanej požiadavky zrejme prekvapený, lebo na chvíľu ostal iba strnulo sedieť.

„Ale, samozrejme, nemusíš, ak nechceš. To zo mňa iba tak vyletelo, prepáč. Bola som iba zvedavá,

kto sa skrýva za mojou záchranou a tým tmavo podfarbeným hlasom... i keď možno by bolo lepšie,

keby som bola mŕtva. Iba som vám privodila ďalšie starosti,“ zamrmlala som a odvrátila sa od neho.

„Takto už nikdy nehovor,“ povedal zrazu chladno a postavil sa. „Nezachránil som ťa preto, aby si

sa ľutovala. Ak mi chceš poďakovať za záchranu života, urob to tak, že zahodíš minulosť za hlavu

a začneš nový život. Život, kde spravíš všetko preto, aby si už nikdy nemusela vysloviť slová ľútosti.

Takých elfov ako si ty, z duše neznášam...“ vyslovil potichu, no zreteľne. Ja som aj dlho potom, čo

odišiel pozerala na ruky vo svojom lone a zarazene si spätne prehrávala jeho slová.

„Naozaj sa stále iba ľutujem?“ Zavrela som oči. „Naozaj som taká slabá?“

„Nie.“ Potriasla som záporne hlavou a otvorila oči. „Spravím všetko preto, aby som ostatným

ukázala, aká v skutočnosti som. Dokážem mu, že všetko, čo mi život prenechá, hravo prekonám.“

Zamračila som sa a tresla päsťou do stola.

„Už viac nebudem ľutovať svoje rozhodnutia! A tým bielym bastardom ukážem, čo dokážem...“

zaškrípala som zubami a pozrela na obväz na svojej nohe.

„Samozrejme, keď sa mi tá rana zahojí... ukážem mu, že sa ale sakramentsky mýlil!“ vybuchla som

a o pár sekúnd na to sa dvere od mojej izby rozleteli a v nich stála vystrašená Ayana.

„Čo sa, pri lesoch, stalo? Zdalo sa mi, že som počula nejaký buchot.“

„Ayana? Môžem Vás poprosiť o láskavosť?“

„Von s tým,“ vydýchla a uprene sa na mňa pozrela... akoby ju snáď niečo v mojej tvári fascinovalo.

„Priniesli by ste mi sem najbližšie barle?“

„Ale ešte nie si schopná-“

„A ešte čosi... máte v zásobách Realisu Adonis?“

„Odkiaľ vieš o Realise?“

„Kedysi som sa zaujímala o medicínu. Tak?“

„Áno,“ pousmiala sa smutne a znova sa mi zahľadela do očí.

„Mám na teba otázku...“

„Áno?“ vydýchla som.

„Aj po tom všetkom chceš pokračovať ďalej?“

„Áno.“

Liečiteľkin úsmev ešte viac zosmutnel.

„Už chápem, čo na tebe videl.“

◊◊◊◊◊

Sylphy rýchlo pretočila stránku a sklamane vydýchla.

Bolo jej ľúto, že sa nedozvedela, ako sa mladej elfke darilo ďalej v dosiahnutí toho, čo si

zaumienila. Rada by sa aj dozvedela, kto bol v skutočnosti Darei a čo také hrozné to dievča spravilo,

že ju vyhnali z kráľovstva...

Ťažko si povzdychla a zahľadela sa na ďalšiu husto popísanú stránku. Možno by si mala dať na

chvíľu pauzu. Veď predsa, ten príbeh jej neutečie.

Pousmiala sa nad svojimi myšlienkami a postavila sa na nohy. Mala ich dosť stŕpnuté od

neustáleho sedenia a tak sa ponaťahovala. Potom sa išla prejsť do kuchyne.

Vrátila sa naspäť do izby s jablkom v ruke a otvorila okno. Na tvári ju pohladil príjemný vánok.

Chvíľu tam tak bez pohnutia stála, až sa zhlboka nadýchla a sadla si na posteľ prečítať si ďalší príbeh.

II.

Vietor ticho ševelí a hrá sa s padnutými lístkami... tancujú medzi sebou a vytvárajú tým perfektné

miesto pre tanečníkov, ktorí sa rozhodli dnes rozjasniť si deň menším predstavením.

Maličká dievčina sa rezko zvŕtala pri svojom spoločníkovi a rozžarovala okolité miesto jemným a

úprimným úsmevom.

Ťap, ťap... jej bosé nožičky dopadali na studenú zem. Farebná suknička žiarila všetkými odtieňmi

toho najkrajšieho ročného obdobia a točila sa okolo nej, akoby snáď tancovala spolu s ňou.

Dievčina so zlatými vlasmi sa prešťastne usmiala na svojho tanečníka a ukázala tak nie len svoj

žiarivý úsmev, ale aj iskričky v belasých očiach, ktoré tam neposedne poskakovali.

Chlapec jej úsmev opätoval, oblapil ju okolo pásu a zatočil sa s ňou.

A Jeseň sa na tanečníkov dívala len s malým úsmevom.

Aj keď bola obdobím, kedy všetko pomaly umieralo, predsa len sa našli aj takí, ktorí ju mali radi

a iba na tom jej práve záležalo...

◊◊◊◊◊

„Toto bolo milé.“ Pousmiala sa tmavovláska a znova prečítaný text sčesala pohľadom.

Nad jeseňou ešte takto neuvažovala. Nenapadlo ju, že počas jej panovania väčšina prírody umiera,

a i tak je príroda naokolo odetá v hrejivých farbách... akokeby sa jeseň snažila okolitý svet utešiť pred

nadchádzajúcim obdobím zimy.

Zrak jej zabehol k stále otvorenému oknu. Už by ho mala hádam aj zavrieť. Pomali jej zamrzne aj

krv v žilách. No predtým si ten chlad vôbec neuvedomovala... zvláštne.

Keď sa opäť vrátila ku poviedkam, prekvapene zamrkala očami.

„Báseň?“

III.

Zachráň ma

z tohto klamstvom pokriveného sveta.

Rozsvieť svetlo,

ktoré zohrievalo moje srdce chladivé.

Prosím vráť sa,

lebo bez teba už nikdy viac nemôžem byť celá.

Vráť sa,

lebo dýchať je pre mňa stále ťažšie...

Vráť život do mojich očí,

lebo keď si odišiel, nasledoval Ťa.

Vráť mi moje kúsky šťastia,

bez nich cítim sa byť celkom iná...

Iba pri tebe sa cítim úplná.

Iba pri tebe sa dokážem usmievať bez masky.

Počuť tvoj hlas - to jediné dokážem chcieť...

a zabudnúť na život plný tých chvíľ a spomienok prestrašných.

Opäť cítiť teplo v tvojom náručí,

zabudnúť na všetko zlé.

Stratiť sa vo farbe drahých očí

a vedieť, že na celom svete

nie som už viac sama.

Prosím vráť sa,

lebo bez teba viac už nikdy celá nemôžem byť.

Vráť sa,

lebo dýchať je pre mňa stále ťažšie.

Lebo ty jediný si mi dal nádej,

že na svete podarí sa vyžiť láske.

Prepáč.

◊◊◊◊◊

Dievčina sa prekvapene narovnala a pohľad sa jej zakliesnil do posledného slova. Prepáč.

„...ale čo tým presne myslela? Pre koho to bolo napísané?“ Jemne sa zamračila, no už k tomu nič

nepovedala. Nemala by strkať nos do podobných vecí. Otočila preto radšej ďalšiu stránku a pokúšala

sa sústrediť na ďalší príbeh. Chvíľu jej trvalo, kým sa do neho celkom pohrúžila, no napokon sa jej to

podarilo.

IV.

Cítim bolesť v srdci. Neviem, prečo... alebo ako ju zastaviť.

No už som si zvykla.

Prázdnym pohľadom sčešem svoju triedu, a potom si sadnem na svoje obvyklé miesto. Hlavu si

položím na ruky a zavriem oči. Už nevnímam vervu okolo seba. Naučila som sa to dávno.

Nikoho si nevšímam a nikto si nevšíma mňa. Tak mi to príde najlepšie. Nechcem byť ako oni.

Povrchní, hrajúci sa stále na niečo... klamlivý. Sú si sami sebou tak istý, no potom príde pád a oni sa

rozbijú. Nedokážu sa sami poskladať a čakajú... na niečo. Spasenie alebo niečo podobné. Tak mrzké.

Nechápem, prečo to stále robia, keď už toľko krát videli pád.

Ale kto som ja, že ich súdim?

Otrávene sa pretočím a môj zrak spočinie na zavretom okne. Za ním je šero a vyzerá to tak, že bude

pršať. Vzdychnem a ďalej sa pozerám na zatiahnuté nebo.

O chvíľu vojde do triedy učiteľka, a preto sa, ako ostatní, poslušne postavím.

„Tak žiaci, dneska máme v plánoch napísané, že máme preberať stavbu tela rastlín. Preto, aby sme

pochopili podstatu celého vnútra a vonkajška rastliny, začneme ich pestovať,“ vysype skoro okamžite,

ako si sadne na svoju stoličku.

„No myslím si, že mať tu dvadsaťštyri kvetín by bolo naozaj trocha dosť, takže budete pracovať

v skupinách.“

To snáď...

Zavrčím a prebodnem učiteľku vražedným pohľadom.

Táto mi stále musí podkopávať nohy - nevedome, ale aj tak.

Študenti okolo mňa si začnú horlivo zháňať partnerov. No ja, už ako zvyknem, nereagujem. Znova

sa opriem lakťom o lavicu a opätovne sa pozriem na zachmúrenú oblohu.

„Sára, mohla by si sa pridať k Petrovi a Líze?“ Z myšlienok ma vytrhne učiteľkin hlas.

Nemohla. Musím sa veľmi ovládať, aby som jej to nešplechla do tváre a nakoniec sa mi zo seba

podarí dostať prosté prikývnutie.

„To sme my!“ kývne na mňa so zachechtaním hnedovlasý chalan.

„Viem,“ odvetím.

„Ja len, že sa mi občas zdá, akoby si sa ani neobťažovala zapamätať si naše mená,“ znova sa

uchechtne a ja pomaly ale isto začínam mať na jeho smiech alergiu.

„Nuž decká, vyzerá to tak, že už všetci máte partnerov. Môžeme sa do toho pustiť. Prvé, čo musíte

spraviť je získanie semienka. Nechcem žiadne odrezky ani nič podobné. Neuvidíte totiž potom ich

rozvoj, a tak z ich pestovania budete mať veľké prd. Po druhé...“ Ďalej už nie som schopná počúvať.

Lezie mi na nervy, ako o tom učiteľka energicky básni... preto ma aj prekvapí, keď Líza vedľa mňa

odrazu vyhlási, že jej otec má na záhrade kopu rastlín, a že si od neho môže nejaké semienko vypýtať.

Po tomto vyhlásení sa medzi ňou a Petrom začne jedna debata o tom, kto a kedy sa bude o rastlinu

starať.

„...a Sára ju môže mať cez víkendy.“ Peter na mňa spýtavo pozrie a ja si až potom uvedomím, že

odo mňa očakáva odpoveď.

„Dobre,“ prikývnem a odvrátim sa.

„Vieš ty povedať aj viac ako len jednoslovné odpovede?“

„Nie.“ Otrávene naňho pozriem a ignorujem Lízin prekvapený pohľad. Hádam si len nemyslela, že

sa kvôli nim rozrečním?

„Tak, ako myslíš.“

Na zvyšok hodiny zoberiem papier a ceruzku a začnem si čmárať nákres vtáčika, ktorý sa mi náhle

objavil v mysli. Musím to stihnúť skôr, než sa mi z mysle vyparí, lebo potom by som ho už nakresliť

nevedela. No je to o to náročnejšie, keď mi Líza neustále a hlavne "nenápadne" poškuľuje ponad

plece, a tak sa zakaždým musím vytočiť ako taký paragraf.

„Môžeš ma, prosím ťa, nechať? Potrebujem si to dokončiť,“ vzdychnem, keď natiahne krk za

mojim náčrtom tak, že skoro spadne zo stoličky.

„Ech, prepáč,“ zapýri sa a znova si sadne normálne.

„Čo to kreslíš, ak smiem vedieť?“

„Vtáčika,“ odvetím zdráhavo.

„Malého, alebo veľkého?“

„Malého.“

„Aký druh?“

„Neviem.“

„Spevavec?“

„Pravdepodobne.“

„S ostrými pazúrmi?“

„Áno.“

„Aký má chvost?“

Zakrútim neveriacky hlavou nad jej vytrvalosťou, a nakoniec k nej svoj náčrt otočím.

„Páni!“ hlesne, keď naň zaostrí, a ďalej si ho skúmavo prezerá. „Nevedela som, že vieš takto

kresliť.“

Pokrčím plecami.

Keď si ho do sýtosti poprezerá, znova si ho otočím k sebe a čmáram ďalej.

„Aj ty kreslíš?“ opýtam sa po chvíli a sama neviem, kde sa vo mne ten záujem zobral.

Líza pokrúti záporne hlavou a dodá: „Ja nie, ale Peter áno. Však Peter?“

V duchu zakľajem, keď osloveného potiahne za rukáv, a ten k nám so zahmkaním zodvihne hlavu

od svojho mobilu.

„Sáru zaujíma, či kreslíš.“

„Z akého dôvodu?“ Nedôverčivo si ma premeria a ja v duchu, tentoraz na Lízu, kľajem ďalej.

„Pozri, čo nakreslila!“ Líza zoberie, momentálne, nechránený papier zo stola a strčí ho pred Petrov

výhľad. Capnem si rukou po čele a dúfam, že ma trafí na mieste šľak. Toto som fakt nechcela...

Po chvíli sa Peter na mňa uznanlivo zahľadí a podá mi papier naspäť.

„Kde si sa naučila tak kresliť?“

„Doma,“ zamrmlem a rýchlo ten náčrt schovám do tašky, aby ho neuvidel ešte niekto iný.

„A to si nakreslila, len tak, z pamäti?“

Prikývnem a pozriem niekam inam. Nenávidím to... keď sa niekto na mňa díva takto.

„Hm, fakt nechápem, prečo sa za to hanbíš... podľa mňa je to skvelé. Ale, každopádne, je to tvoja

vec. Nebudem sa do teba rýpať...“

„Ďakujem,“ dostanem zo seba po chvíli šepky a spýtam sa:

„Tak, akú rastlinu to budeme pestovať?“

◊◊◊◊◊

Sylphy sa pousmiala.

Tak sa teda tomu dievčaťu podarilo otvoriť dvierka do svojho srdca... možno máličko, ale predsa.

No zaujímalo by ju, čo sa jej vlastne stalo, keď sa dovtedy bála s niekým spriateliť.

Postavila sa a vybrala sa napiť. Dotieravé myšlienky však otravovali aj naďalej, prečo si

povzdychla a zahľadela sa zamyslene do steny.

„Určite jej niekto ublížil... ale čím, a predovšetkým kto? Pochopiteľne niekto, komu dôverovala.

Čiže to mohol byť úplne hocikto, komu sa kedy otvorila. Ale takí ľudia predsa nie sú "hocikto".

Zohrávajú obrovskú úlohu v živote každého človeka...“ šepla smutne dievčina a potriasla hlavou.

„Nemá cenu sa nad tým zamýšľať,“ zamrmlala otrávene a dopila zvyšok vody. Umyla pohár, a keď

ho odložila, vybrala sa naspäť do izby ku poslednej poviedke.

V.

Reena sa rozhliadla okolo seba, a keď si bola istá, že ju nikto nevidí, vyrazila. Popreskakovala

rozhádzané kamene a vnorila sa do prehlučného vodopádu. Ťažké závoje vôd jej dopadali na hlavu,

plecia, dlane a trieštili sa na všetky strany. Dievčina sa otriasla, pričom z nej voda striekala na všetky

strany, a potom sa už pomalším krokom vybrala do jaskyne za vodopádom. Tma, ktorá ju prijala do

svojho náručia, bola oproti silnému letnému slnku, príjemnou zmenou. Reena sa sotva badateľne

pousmiala a pridala do kroku.

Nedokázala potlačiť nadšený úškrn, ktorý sa jej zračil na úzkej šibalskej tvári. Zahla za posledný

kameň a jej zreničky sa zúžili, keď zahliadla matné zelenkasté svetlo. Dych sa jej o niečo zrýchlil

a ona sa už iba rozbehla k machom pokrytej stene v jaskyni. Pohľad jej preskakoval z jedného

jemného kvietka na druhý, až sa jej napokon zastavil na jednom.

„Tak tu si.“ Pousmiala sa a natiahla za ním svoju bledú rúčku. Odtrhla ho, priložila si ho k nosu

a nasala jeho sladkasto-horkú vôňu.

Vložila ho do svojho ľanového vrecúška opásaného okolo pásu a rozbehla sa ďalej. Jej bosé nohy

ľahko dopadali na kamennú zem a nevydávali skoro žiaden zvuk. Človek by si pomyslel, že práve

okolo neho prebehla víla, keby sa mu podarilo zahliadnuť jej drobunké telo a belasé vlasy, ktoré sa jej

práve lepili na mokrú tvár.

Dievča sa zohlo k hube rastúcej z malej prasklinky v zemi a odtrhlo ju.

Podobne, ako s kvetinou, ju ovoňala a pousmiala sa, keď zacítila vôňu hliny a vodopádu. Vložila si

ju do vrecka a vydala sa ďalej. O chvíľu sa v jej výhľade objavil lúč svetla predierajúci sa cez dieru v

hornej stene jaskyne. Reena k nemu natiahla dlaň, a následne ju zovrela tak, akoby ho snáď chcela

chytiť. Darmo, lúč ostal nehybne visieť vo vzduchu a stále sa na Reenu prívetivo usmieval. Tá mu

úsmev opätovala, vyskočila a chytila sa výčnelku, ktorý jej podával svoju pomocnú ruku. Pretiahla sa

cez otvor von a otriasla sa. Na holej pokožke ju zastudenil hravý vietor. Pokojne vydýchla a vydala na

naprieč prekrásnou lúkou priamo do jej chatky. Už keď bola od nej vzdialená pol míle, vedela, že ju

tam niekto čaká, a tak pridala do kroku.

Hneď ako zahliadla svojich hostí, neodolala a rozhodla sa pre trochu neobvyklý spôsob privítania.

„Zdravím, starý priateľ! Čo ťa ku mne privádza?“ opýtala sa veselo a hľadela, ako sa dievča vedľa

neho vystrašene otočilo.

Keď ju Darei zaregistroval, zoskočila zo stromu a ladne pred ním pristála. No i tak jej neušiel

zvedavý pohľad na dievčinu, ktorá ho sprevádzala.

„Vidím, že si si priviedol aj spoločnosť,“ usmiala sa na ňu prívetivo. Hnedovláska jej ho, síce

trocha kŕčovito, no i tak oplatila, čo ju trocha pobavilo.

„Zdravím, Reena,“ kývol jej hlavou elf zahalený v plášti. „Rád ťa opäť vidím.“

„Aj ja teba,“ zasmiala sa zvonivo elfka. „No to zrejme nebude dôvod, prečo si za mnou prišiel,

že?“

Darei váhavo prikývol. „Reena, toto je Syriel. Syriel z kráľovstva bielych elfov.“

Syriel predstúpila pred Reenu a uklonila sa, „Rada Vás spoznávam.“

„Nápodobne,“ riekla Reena.

„Tá popínavá rastlina, ktorá obopína Vašu chalupu je Stružina obyčajná?“

Reena prekvapene zamrkala. „Áno. Ale väčšina elfov si ju mýli s Lopušnicou.“

„Ani ja som si nebola tak celkom istá,“ pousmiala sa hnedovláska a rozhliadla sa zvedavo okolo

seba.

„Táto časť lesa je naozaj prekrásna,“ vydýchla a Reena sa sama pre seba usmiala.

„Syriel sa chce niečo naučiť o rastlinách a ich využití,“ povedal Darei.

Reena pomaly prikývla.

„Takže chceš, aby som ju učila.“

Prikývol.

„Ale čo Ayana?“

„Nesúhlasila.“

„Ha?“ vydýchla prekvapene.

„Povedala, že ju nebude učiť, lebo medicíne sa má odovzdať celá. Nemôže zachraňovať životy,

pokiaľ ich bude sama brať...“

„Takže ty ju učíš tajom boja?“ opýtala sa ešte viac prekvapene, načo temný prikývol.

„Toto... dievča?“ zahľadela sa na hnedovlásku, ktorá sa práve prechádzala o niekoľko desiatok stôp

ďalej.

„Hm. Dobre, niečo ju naučím,“ prikývla nakoniec a spýtala sa: „Nedáte si niečo? Pred chvíľou som

nazbierala lesné plody, okrem iného...“

„Viem si predstaviť tie veci, čo zahrňuješ do pojmu "okrem iného",“ zasmial sa Darei.

„Niečo sa ti nepáči na mojom výbere surovín?“ Usmiala sa Reena a niečo v jej pohľade prinútilo

Dareia o krok ustúpiť.

„Nie.“

„Veď preto.“

...

„Ako ste sa vlastne s Dareiom zoznámili?“ Opýtala sa hnedovláska, keď sedela za dubovým stolom

a jedla výbornú hubovú polievku od Reeny. Darei jej pohostenie slušne odmietol (nechcel riskovať

prípadnú otravu jedlom) a povedal, že sa o týždeň pre svoju zverenkyňu vráti.

„To je na dlhé rozprávanie,“ odvetila Reena. „Ale môžem ti porozprávať, ako spadol do sudu, keď

bol malý a nevedel odtiaľ vyliezť!“

Dievča sa zasmialo. „Hovoríme o tej istej osobe? Ale to predsa nie je možné!“

„Bytosti, ako sme my, sú až príliš premenlivé,“ pokrčila plecom Reena. „Samozrejme, že to nebol

Darei akého poznáme teraz, ale stále je v ňom aj kúsok z toho elfa, ktorý padol do suda.“

„Niečo na tom bude,“ odvetila Syriel ešte stále sa usmievajúc. „Ani ja už nie som taká, aká som

bývala...“

„Prečo si vlastne odišla z kráľovstva?“ nedalo Reene, načo sa Syriel zamrvila na mieste.

„Nuž... vyhostili ma.“

„A to už prečo? Národ bielych elfov býval viac... zhovievavý, ako si pamätám.“

„To áno, ale... urobila som niečo, čo ani národ bielych elfov nezniesol,“ zašepkala Syriel a odložila

lyžicu povedľa taniera. Reena ďalej nevyzvedala. Ak jej to mladá elfka nechcela povedať, tak mala na

to dôvod.

„Ďakujem za jedlo, bolo výborné,“ povedala odrazu Syriel.

„Na zdravie,“ usmiala sa Reena. „Zajtra začnem s výukou, tak sa poriadne vyspi... som si istá, že

veľa toho už o rastlinách vieš, aj o ich účinkoch, no stále toho asi nebude dosť. A týždeň, ktorý nám

ten hundroš dal, bude veľmi, ale veľmi málo... možno pár nocí nebudeme spať. Predsa len, sú tu

miesta, ktoré skrývajú rastliny, čo sa dajú spracovať iba za mesačného svitu.“

„To nebude problém,“ vyhlásila Syriel.

„Len aby si potom nezmenila názor,“ zašepkala si sama pre seba Reena.

Už skoro ráno stáli dve elfky pred jaskyňou v lese a bylinkárka dávala svojej novej žiačke inštrukcie.

Rozprávala, aké rastliny sú najlepšie na nehlboké rany, kedy by sa mali spracovať, spotrebovať, trhať

a občas spomenula aj nejaké tie jedy a konzumné plody.

Veľa rastlín už Syriel poznala, no ešte viac ich bolo takých, o ktorých nikdy v živote nepočula.

Naučila sa toho za jeden deň naozaj veľa, no to mala pred sebou ešte celú noc a ďalší deň.

Reena mala vražedné tempo. Preskakovala vysoké kamene a vyvrátené stromy s takou ľahkosťou a

eleganciou, až si Syriel myslela, že lieta. Zato sama sebe prišla úplne ťažkopádna a už niekedy

v polovici dňa dychčala ako ťažný kôň. A to si myslela, že Dareiov výcvik je tvrdý! Oproti tomuto to

bol dievčenský tábor... a keď si konečne dali prestávku, bola nesmierne vďačná.

Takto nejako to vyzeralo aj nasledujúce tri dni - Reena svoju žiačku veľa krát nútila ísť za

pomyslené hranice jej možností, učila ju, ako a s čím sa jednotlivé rastliny pripravujú, ukázala jej ich

finálne účinky a tvary. Ukázala jej to, kde ich môže nájsť, kedy je pre ňu bezpečné ich trhať. A keď

mali od toho všetkého prestávku, učila ju narábať s dýkami. Kým si Syriel nezvykla na rýchle tempo,

ktoré Reena udávala, a kým z jej neustáleho skúšania, vedela odpovedať na všetky otázky správne,

prešlo päť dní.

„Učíš sa rýchlo,“ povedala spokojne Reena, keď práve oddychovali pri vodopáde.

„Nemám na výber,“ pousmiala sa Syriel a rozčerila rukou už predtým nepokojnú hladinu.

„Je tu krásne,“ vydýchla po chvíli a znova nasala okolítý vzduch nasiaknutý sviežosťou vodopádu

a zelenej trávy. „Avšak nie iba tu. Život je plný naozaj krásnych vecí, no sama si ich skoro nikdy

neuvedomujem, a tak aj o ne často prídem...“

„Máš pravdu,“ pritakala Reena. „Väčšina z nás sa zameriava iba na to zlé a to dobré nevníma. Preto

je náš ľud vždy taký vážny a všetko berieme skôr pesimisticky.“

„Ale ty si iná,“ vyriekla jej žiačka zamyslene. „Si vždy usmievavá a každú chvíľu prežívaš naplno.

Možno aj preto si sa rozhodla bývať mimo dediny, nie?“

„Si bystrá. No nie je to jediný dôvod. Tu v prírode som našla niečo, pre mňa tak dôležité, čo som

v dedine mohla iba ťažko nájsť. Svoju slobodu.

Naučila som sa, ako počúvať. Ako počúvať svoje okolie a ako počúvať svoje srdce. Myslím, že aj

ty sa to naučíš... si odvážne a šikovné dievča. Chápem, prečo si ťa Darei zobral pod ochranné krídla,“

usmiala sa.

Syriel prekvapene zamrkala a otočila sa k bylinkárke.

„Rozprávaš ako jedna liečiteľka, ktorú som v dedine spoznala...“ Reena pokrčila plecami.

Nastalo dlhé ticho, pri ktorom sa obidve elfky započúvali do zvukov okolo seba. Bolo to tak

príjemné, upokojujúce. Dokonca sa Syriel pristihla pri tom, ako pomaly zaspávala.

Razom sa bylinkárka zodvihla a spýtala sa - „Si pripravená vyraziť ďalej?“

„Áno.“ Pousmiala sa Syriel a nasledovala ju.

Skoro večer sa vrátili do chalúpky, kde Reena oboznámila svoju žiačku s ďalším plánom, keďže sa

mal na nasledujúci deň vrátiť Darei. Pripravila preto pre ňu niečo špeciálne.

„Táto skúška preverí, ako rýchlo dokážeš konať, keď si pod tlakom, a či sa vieš rozhodnúť pre tú

správnu alternatívu... nebude práve najľahšia, ale obe uvidíme, čoho si schopná...“

Vynorili sa hnedovláske bylinkárkine slová. Podišla ku svojej posteli, no neľahla si do nej. Pohľad

jej zablúdil k oknu, a tak aj jej kroky.

Jemne pohladila lem záclony a cez pery jej ušiel tichý povzdych.

„Takže znova skúška...“

Keď si ľahla do postele, nevedela zaspať. A keď sa jej to konečne podarilo, v jej snoch ju

prenasledoval uši drásajúci krik a závany spáleného dreva...

◊◊◊◊◊

„Kde je, do pekla, zvyšok? Toto nemôže byť všetko!“ vyriekla čiernovláska celkom vyvedená z miery.

Rýchlo sa postavila na nohy a odišla do sestrinej izby znova prehľadať jej poznámky. No nech sa

v nich prehrabávala koľko chcela, pokračovanie poviedky nenašla.

Zamračene prebodávala papiere na stole, až pokým sa dvere od izby neotvorili a v nich nestála

prekvapená Jenny.

„Stalo sa niečo?“

„Stalo. Jednu poviedku nemáš dopísanú.“

„A to je problém?“

„Samozrejme, že je to problém! Ako teraz budem vedieť, čo sa so Syriel stalo?“

Jenny sa zasmiala. „Takže toto ťa štve... dám ti jednu otázku - čo myslíš, poradí si tá Syriel s tým,

čo jej život predhodil?“

Sylphy hlboko vydýchla a predstavila si mladú hnedovlásku. Ležala na posteli zakrytá prikrývkou a

so zvrašteným čelom nepravideľne dýchala pod ťažobou nepríjemných snov.

„Ja myslím...“ povedala potichu, „že aj keby jej to nevyšlo, nevzdala by sa.“ Otvorila oči

a zahľadela sa na Jenny. „A to je hlavné.“

Jenny sa pousmiala. „Vidíš. Nemusíš čítať celý príbeh, aby si pochopila jeho podstatu. Ale čo tá

tvoja poviedka? Našla si už konečne stratenú múzu?“

Sylphy si jemne kusla do pery a po chvíli odpovedala, „Neviem.“

„Najvyšší čas, aby si to zistila,“ žmurkla na ňu Jenny, načo sa Sylphy usmiala a vrátila sa do svojej

izby, kde sa už črtal jej nový príbeh.

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Noe z IP 178.23.88.*** | 28.2.2016 00:44
Ja by som sa mala poďakovať tebe, že si napísala niečo takéto pekné a poriadne dlhé, keď som ťa o to požiadala a som rada, že ťa k tomu inšpirovalo to, čo som napísala ja - je to celkom nezvyčajné pre mňa počuť (vlastne vidieť) takéto niečo :)
Teší ma, že sa ti to podarilo dokončiť, a hoci som si to prečítala už ráno, doteraz neviem, čo ti k tomu napísať. Bolo to skutočne veľmi pekné a pútavé. Príbehy v príbehu celú túto poviedku úžasne oživili. Celé plynutie bolo také krásne pokojné a predsa tak obsažné. Stratená múza sa veru ťažko hľadá, ale je pravda, že napokon k tomu celému treba len ten správny impulz a ono to zrazu ide úplne ľahko a človek má z toho aj radosť.
Čiže asi toľko dodám na koniec, aby som sa svojimi rečami ďalej nestrápňovala, že myšlienky si krásne pozbierala a dala do jednej neskutočne pútavej poviedky, od ktorej som sa len ťažko dokázala hoc´ len na sekundu odlepiť. Skutočne krásne napísané a ešte raz ti ďakujem za venovanie :)
Sora z IP 78.99.244.*** | 28.2.2016 13:48
Noe, ty o tej poviedke píšeš, akoby to bolo ja neviem čo... normálne, byť niekym iným, hneď by som si ju chcela prečítať. Ale takto len nechápavo krútim hlavou.
No ništ. Som naozaj rada, že sa ti páčila. (to bol totiž zámer) Len som nečakala, že až tak. Prepáč mi tieto moje keci. Len som sa zarazila, či to naozaj píšeš o TEJTO poviedke... a ďakovať mi za ňu neďakuj. Veď som písala, že táto poviedka bolo vlastne poďakovanie za tvoju podporu odo mňa. :)
Petrikin.blogspot.sk z IP 91.127.33.*** | 28.2.2016 12:22
Čitala som to už včera, ale akosi som tak cítila, že by právo prvého komentára mala mať Noe :]
Bol to taký pozitívny príbeh. Zaujímavý nápad cez tie útržky, ktoré čítala a hodnotila. Bolo to milé, veľmi :] A ja len dúfam, že sa stratená múza naozaj našla. Vidieť, že to odrážalo tvoje vnútro a ...fakt mi ako blogerka chýbaš :] A predsa len, keď občas niečo pridáš, je to úplne o inom, ako keď sa len zastavíš u mňa [ za čo som velmi vďačná ]. Teší ma, že si to teda dopísala :], že bolo veru čo čítať :] a hádam čoskoro pribudne niečo ďalšie :]
Noe z IP 178.23.88.*** | 28.2.2016 12:57
Hlúposť s tým právom, haha!
Sora z IP 78.99.244.*** | 28.2.2016 13:50
Tak to dúfam aj ja, že pribudne niečo ďalšie. :) Len musí prísť ten správny impulz, ako Jenny spomínala v poviedke. Ďakujem za milý komentár... :)
Akarui z IP 81.92.252.*** | 2.3.2016 14:29
Skutočne zaujímavo napísaná poviedka.. Každý autor občas rieši dilemu, ako pokračovať v tvorbe a niečo mu stále bráni... Zaujímavá voľba, naozaj... Hrozne sa mi páčili tie útržky, ktoré boli utrhnuté akurát v tom najlepšom alebo k nim chýbalo odôvodnenie, čo  Jenny viedlo k tomu, aby ich napísala.. No snáď nakoniec hlavná hrdinka našla svoju stratenú inšpiráciu a napísala nejaký dobrý príbeh. :)
Sora z IP 78.99.244.*** | 2.3.2016 17:10
Ďakujem, Akarui. :)
Ari z IP 88.212.37.*** | 20.3.2016 09:48
Aj keď si na mňa pravdepodobne zanevrela, akosi sa neviem prinútiť, aby som neospevovala ako skvelo píšeš, a ako som sa zaľúbila do poviedky od Teba, aj keď som nepozorná a nevšimla som si ju skôr, za čo sa ospravedlňujem. Prečítala som si ju včera, a akosi som na ňu nemohla myslieť a akosi sa mi s ňou aj snívalo.. A toť.. Je vlastne všetko, len som Ti chcela vzdať hold a tvojmu umeniu. Rada by som si od Teba prečítala ďalšie veci  :) Myslím.. Nové. Tie staršie čo som tu našla, som čítala aj keď som o tom asi ani nedala vedieť :x
Prajem pekný deň.
Sora z IP 78.99.244.*** | 20.3.2016 16:49
Prečo by som na teba zanevrela? Toto je hlúposť... nemám prečo.
Ale tento komentár ma dostal... naozaj si si prečítala aj ostatné poviedky?
Juj, som poctená. A som rada, i keď mne sa nezdajú až tak dobré, že by si mi tu skladala takéto poklony. Prečítaj si tie svoje a uvidíš, čo je umenie! :D (ja viem, je zbytočné hovoriť ti takéto veci...)
Aj ja by som rada niečo nové napísala, len, ako si už iste čítala, nedarí sa mi nič napísať... hádam ma ale niečo osvieti a kopne do zadku, po čom už budem schopná zo seba niečo dostať. Niečo, čo by sa mi páčilo.
Ďakujem za naozaj pekný komentár a aj tebe prajem pekný deň! ^.^


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
  [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel třináct a dvě